S Honey sme sa zúčastnili na poslednej spoločnej poľovačke na diviaky v minulom roku. V daždivom počasí sa ulovilo nakoniec 13 kusov diviačej zveri, čo je na túto časť Vojenských lesov priemerné. K Mandy, ktorá nemá ešte v poriadku nohu, sa pridala aj Chira, ktorá sa mi zdala byť nie vo svojej koži a je na antibiotikách. Takže mám na dvore úplný lazaret. 
V nedeľu 30.12. ma deti naviedli, aby sme išli večer na posed. Veľmi som neveril v úspech, lebo viete ako je to s malými deťmi, neustále sa vrtia a nevedia byť potichu. Na prekvapenie nám vyšli jelene a nakoľko bol už pomerne vysoký čas, rýchlo som prečítal tie, ktoré už boli vypasené vonku a o 16.35 som vystrelil na nepravidelného osmoráka na vzdialenosť asi 140 metrov. Po značení komorovej rany sme po krátkom čase zišli dole z posedu, deti sa tešili, že idú dohľadávať a predbiehali sa jeden cez druhého. Nástrel bolo nemožné nájsť, tak som sa vybral na asi 40 metrov vzdialený okraj lesa, kadiaľ vbiehali dovnútra. Tu som našiel farbu a po niekoľkých metroch kosti. To neveštilo nič dobrého tak som na nevôľu, predovšetkým detí, ukončil dohľadávanie. Bolo mi jasné, že to nie je dobrá rana a vždy som po takomto výstrele nešťastný a nahnevaný zároveň. Tak ako asi každému poľovníkovi, sa aj mne toto raz, dva krát do roka podarí. Na Silvestra som bol odhodlaný dohľadať jeleňa, preto som zavolal kamaráta s farbiarom a o 9.00 ráno sme začali s dohľadávkou. Na farbiarovi bolo už vidno, že je starý pán, veď má už 11 rokov. Ešte než sme začali dohľadávať, som po ceste na miesto "činu" ulovil päťročného muflóna, ktorý je na úvodnej fotografii. Nie je na ňom na prvý pohľad nič výnimočného, ale nižšie si všimnite, že sa jedná o albinotického jedinca. Má úplne bielu hlavu a biele znaky v tmavej časti po celom tele. Za tie roky som nič takého ešte nevidel. Po začiatku dohľadávania sme usúdili, že jeleň veľmi dobre farbí. Tajne som dúfal, že to tak bude stále. Starého pána to bavilo tak pol kilometra, jediné naše šťastie bolo, že farba neprestávala. Na druhej strane mi bolo jasné, že jeleň bude ešte žiť a potrebujeme ho, aby ho poduril a staval. Trápili sma sa do obeda, farba pomaly ustávala, až sa po 1,5 kilometri stratila. Tu sme boli v koncoch, ešte sme zúfalo prešli dve mladiny, kde som mal tušenie, že by mohol ležať. Neležal. O jednej poobede sme dohľadávku prerušili, kamarát musel ísť domov a ja takisto skočiť do Malaciek. Celú cestu som rozmýšľal, čo ďalej. Našli sme predsa 8 ležovísk na 1,5 kilometri, jeleň nemôže byť ďaleko. Ponáhľal som sa domov odhodlaný pokračovať s Honey. Niečo po druhej som nasadil Honey na poslednú farbu, hneď sa chytila a začala ma viesť k mladine, ktorú sme už ale prezreli. Napriek tomu som ju nasledoval, zdalo sa mi, že ide po mojich stopách. Bolo to všetko predsa len všetko zapachované. Na chvíľu mi zmizla na mieste, kde sme predtým zodvihli diviaky, ale po krátkom čakaní som ju privolal. Opäť sa otáča a vedie ma, ja ju nasledujem. Dostali sme sa na cestu, kam sme prvý krát neprišli, skončili sme tak dvesto metrov pred ňou. Za ňou je ďalšia mladina, Honey do nej ochotne vbehla. Idem pomaly za ňou, po krátkom čase začína hlásiť na mieste. V duchu som si ešte hovoril, že to budú určitie diviaky, ktoré sme doobeda prehnali. Už som veľmi blízko, zdá sa mi, že "to" niečo sa pohybuje, pre istotu si beriem zbraň do rúk. Som dvadsať metrov od Honey a medzi ňou a mnou sa zdvíha jeleň, zbadal ma a prebieha asi desať metrov odo mňa. Sledujem ho, nie som si však istý, či je to on, nevidím žadne poranenie. Jeleň vbehol do 60 hektárového asi 70 ročného porastu s podrastom černičia po pás, Honey piskľavo hlási a beží po stope za ním. Bol to on, nebol to on? Parožie zodpovedalo, išiel som za nimi, ako sa len najrýchlejšie dalo. V duchu som si začal nadávať a rozmýšľal som, ako budem na Silvestra do noci hľadať psa. Vedel som, že pokiaľ je to on, Honey od neho neodíde. Hlásila už veľmi ďaleko, ledva ju bolo počuť. Chvíľkami ostalo ticho, zrazu sa mi zazdalo, že zahlásila bližšie. Rýchlo som zmenil smer a bežal som na najbližší horizont. Pobiehajúceho jeleňa som zbadal asi tristo metrov odo mňa a nemohúco som sa prizeral, Honey mal stále v pätách. Bolo mi už jasné, že je to on, inak by jej hravo utiekol. Keby bol zdravý, Honey by ho okrem toho nenaháňala. Našiel som si koľaj vyjazdenú od vývoznej súpravy a išiel za nimi, ako sa len rýchlo dalo. Zrazu začala Honey hlásiť hrubo na mieste, spomalil som. Jeleň zaľahol, trochu ma to ukľudnilo. Snažil som sa ísť čo najtichšie, prišiel som tak na sto metrov. Jeleň už ale o mne vedel, začal sa stavať. Už so ale neváhal, priskočil som ku stromu a začal som po ňom strieľať, po tretej rane spadol. Honey bola hneď pri ňom. Mal ustrelenú pravú prednú nohu pod hrudníkom. Bol som nesmierne rád, že to, čo som spôsobil svojou nešikovnosťou, sa nám podarilo s Honey dotiahnuť do konca a vyriešiť. Bolo 14.50 poobede, celý deň som okrem rannej kávy nič nevypil ani nezjedol, mlel som s posledného. Zrazu na mňa padla obrovská únava, ledva som ho vyvrhol. Našťastie mi prišli kamaráti pomôcť naložiť ho a odviesť. O štvrtej som bol doma a mohol som sa začať konečne chystať na Silvestra. Ďakujem Ti, Honey! Si najkomplexnejší a najspoľahlivejší jazvečík, akého som kedy mal! 

Spoločná poľovačka, LS Mikulášov - 28.12.2012

muflón "šeklák"
 



Honey po úspešnej dohľadávke, lovu zdar!