Poľovnícky hosť strieľal ráno na jeleňa na vzdialenosť asi 130 metrov, rana bola zásahová, ale jeleň prakticky vôbec neznačil zásah. Na ceste sa len otočil a skočil do rúbaniska, odkiaľ prišiel a zmizol v hmle. Po 15 minútach, až sa rozvidnelo, sme sa vybrali na nástrel. Na nástrele sme nenašli žiadnu farbu, len odtlačené ratice v piesku. Pomaly sme sa vybrali v smere jeho úniku a po zhruba desiatich metroch som našiel prvú farbu, bola tmavá a zdalo sa mi, že bude strelený dozadu na bachor. Farbil pomerne pravidelne, po 50 metroch aj intenzívnejšie, farba bola už aj tmavá, aj svetlá, čo ma dosť miatlo a tak som sa rozhodol, že pôjdeme po farbe iba cez rúbanisko, zistíme kam zašiel a dohľadávku dokončíme až za pár hodín, aby sme ho nezodvihli. Stalo sa ale niečo, čo som nepredpokladal, po zhruba sto metroch sme našli barinku krvi, tu pravdepodobne chvíľu stál, a odtiaľ už nebola ani kvapka. Urobili sme teda ešte 30 metrový oblúk v smere predpokladaného úniku, či náhodou nedájdeme nejakú farbu. Nenašli sme nič, tak som sa rozhodol, že zavoláme farbiara a vrátime sa až na obed. Na obed sme nasadili suku bavorského farbiara, ktorá nás ochotne a presvedčivo doviedla na miesto, kde farba skončila, ale odtialto nastalo trápenie, znovu a znovu si overovala poslednú farbu a ani po niekoľkonásobnom nasadení a vrátení sa, nezachytila stopu. Začali sme teda hľadať každý len tak, na vlastnú päsť, neskôr sme všetci traja prečesávali okolité mladiny v rojnici. Po hodine a pol sme to vzdali. Bolo niečo pred druhou, tak som sa so strelcom ešte dohodol, že skočíme ku mne a zoberieme Honey a vyskúšame to ešte. Honey bola nasadená na nástrel o pol tretej, pustil som ju na voľno. Rýchlo nás doviedla na miesto poslednej farby a odtiaľto s veľkou istotou zahla ostro doľava. Prešli sme cez cestu do jelšovej mladiny, potom cez depónium. Honey som počul asi tridsať metrov pred nami, stále na nás čakala a keď počula, že ideme pomaly postupovala. Snažil som sa popri jej sledovaní pozerať sa aj pod nohy, či nezachytím na nejakej tráve farbu. Žiadna ale nebola. Viedla nás asi tristo metrov, zašla za depónium a než sme s hosťom prišli na miesto kde som ju počul naposledy, už jej nebolo. Zostali sme tu teda stáť a počúvali sme. Keď bola Honey preč užasi 10 minút, začal som na ňu pískať. Popri tom nás napadlo popozerať úzky pás rúbaniska pred nami, že možno nájdeme nejakú farbu. Asi po 15 minútach som začul šuchot zprava, Honey sa vrátila. Povzbudil som ju a pýtal som sa jej na jeleňa, na čo zareagovala tak, že nás opäť začala viesť. Veĺmi som tomu neveril a myslím, že ani hosť, lebo keď sme vošli do strašného bordelu poznamenal, že tu by sme museli naňho len šliapnuť, keby sme ho chceli nájsť. Napriek tomu sme nasledovali Honey, ktorej sa išlo veľmi ťažko vo vysokej, čiastočne polýhanej tráve, bola asi desať mterov pred nami. Po 50 metroch zrazu hosť ticho hovorí :"je pred nami". Honey nás doviedla k jeleňovi, bolo tesne pred treťou. Ani som poriadne nevedel, či mám väčšiu radosť s toho, že má radosť hosť zo svojho úlovku, alebo z úžasnej dohľadávky Honey. "Lovu zdar!"  a obom!  Pri vonkajšej obhliadke som nevidel, kde bol jeleň strelený. Až pri vyvrhovaní som zistil, že bol strelený asi dvadsať centimetrov za lopatku a prestrelený. Bohužiaľ pre strelca bol vstrel aj výstrel medzi rebrami a jeleň bol akoby strelený celoplášťom.
Celkový sumár - dohľadávka cca. pol kilometra, z toho 400 metrov absolútne bez farby. Osemročný jeleň - nadočnicový osmorák, 155,32 boda CIC.